Ahojte, vítam Vás pri dnešnom článku. 😊
Mala som dosť dlho odmlku. Nieže by som nemala o čom písať, no pravda je, že veci okolo mňa sa diali a diali a ja som ich nechala plynúť. Opäť sa u nás veľa vecí zmenilo, Luky napríklad už nie je študent, chodí do roboty, z čoho logicky vyplýva, že ja na školu veľa času nemám, keďže Alex ešte nechodí do škôlky. Nejak sme sa teda prispôsobovali životu, skúšali nájsť cestu, ktorá nám najviac vyhovuje. Žijeme zo dňa na deň, spontánne. Áno, robíme občas hlúpe rozhodnutia, občas krok vedľa, veci, na ktoré keď sa spätne pozrieme len sa na seba nechápavo usmejeme. Ale tak je to dobre. Nemám rada plány, pretože ono to tak či tak nevyjde všetko tak ako sme chceli. Môj život je toho dôkazom. Tiež som to takto neplánovala, to ale neznamená, že takto nie som šťastná. Milujem svoj život presne taký, aký je. Proste som sa naučila, že je lepšie nemať všetko nalinkované a naplánované, mať očakávania pretože sme potom iba sklamaný, že to nevyšlo. Pozor ale, nehovorím, že nemám sny a ciele. To áno, treba vedieť kam sa chceme dostať no niekedy je tá cesta za tým snom proste iná ako sme si plánovali, treba však prekonať prekážku, otriasť sa a ísť ďalej. :) Veď život je o tom, nie?
Tiež som mala obdobie sebauvedomovania. Pravda je, že dieťa je VEĽKÝ učiteľ!👈 Ukáže Vám kde máte nedostatky, aký vlastne ste v krízových situáciách, naučí vás pracovať sám so sebou. Vždy som si myslela, že som flegmatik. Áno, v niektorých situáciách áno. Ocino mi zvykol hovoriť, že infarkt určite nedostanem lebo mám všetko na saláme. Áno, mám. No zistila som, aká som prchká a výbušná. Netrpezlivá. Tvrdohlavá. Malicherná. Zistila som,že by som NIKDY nemohla byť učiteľka v škôlke ako som chcela byť. Moje dieťa ma učí zachovať v istých situáciách pokoj a rozvahu. Nekričať, nezúriť, nekarhať. Proste sa zo seba neposrať. Učí ma byť trpezlivá, byť rozvážna a zodpovednejšia. Ja ho na oplátku učím jesť lyžicou, piť z pohára, umývať si zuby, rozprávať, kresliť, rozoznať farby či písmenká. Dobrý deal, nie? :)
Toľko môjho melanchonického ja. 😅
Poviem Vám našu story k tomu plánovaniu- Jeden víkend (áno, bol to zrovna môj narodeninový víkend a narodeninový darček) sme mali naplánovaný výlet do Vysokých Tatier. Po dlhooom čase sme mali niečo presne nalajnované. Všetko bolo proste vybavené, pripravené. ALE! Ráno sme vstali, a hold, mojevydrb hlúpe periódy si proste žili iný príbeh. Na moje narodeniny! Ono by to ani nevadilo, keby som pri tom nevyzerala ako Leo DiCaprio vo filme Vlk z Wallstreet, viete, vtedy keď sa snažil dostať do toho auta cez tých pár schodov. :D Takže, opäť, naše plány nevyšli. No a bola som sklamaná a utvrdila sa v tom, že plánovanie je na hovno nič.
Luky mi preventívne pri pohľade na moje zúfalstvo v obchode kúpil kýbel zmrzliny, napchal ma pizzou, varil mi čaje a podával nejaké divné lieky, po ktorých som sa cítila krásne. 😃 Pekne sa postaral o Alexka, ktorému trpezlivo vysvetľoval, že maminku teraz veľmi bolí bruško a nemôže s ňou nadväzovať očný kontakt a už vôbec nie jej hovoriť niečo iné ako to, že je krásna a veľmi ju ľúbi.
ALE! Nezanevreli sme (okej, tak hovorím iba o sebe :D ) a preložili sme to o mesiac neskôr. Som plánovací expert, očividne, keďže tieto problémy majú ženy každý mesiac- kurňa, teraz sa tu sťažujem, ale keď mi raz neprišli, nereagovala som akože "Jé, super, aspoň ma nebude 9 mesiacov bolieť brucho." A teraz tu božekám, že mi prišli :D Ach, Kristína.
No, každopádne, proste som sa iba bála, že nám to opäť nevyjde. A opäť kvôli mne.
Človek by až povedal, že nám tento výlet nie je dopriaty. Asi 4 dni pred odchodom som dostala fakt silný zápal močového mechúra a človek, ktorý si niečím takým prešiel asi vie, že by si s kľudom radšej nechal vybrať mandle zaživa aj s osmičkou a ešte by sa spokojne usmieval ako dobre obišiel. A to hovorím ja, človek, ktorý ma panický strach zo zubára- neviem či na to existuje aj nejaký odporný výraz, niečo ako dentistofóbia? :D No ja revem dva dni pred, cestou k zubárke mám niečo ako záchvaty paniky, kedy revem, trasiem sa a prosím dotyčného aby ma odviezol domov. Pred dverami už skoro zvraciam a na kresle revem ako škôlkarka a všemožne jej vysvetľujem, že mám herpes, že som chorá, že mám afty a podobne. No keďže k nej chodím 17 rokov, už ma očividne pozná a asi preto sa so mnou rozpráva ako s "jemne chytenou"- "Ručičku zdvihni keď ťa bude bolkať, nebojkaj sa, iba poklepkáme,Kikuška." Asi mne to klepká, ale neviem si pomôcť. Aj Alexa radšej vyhodila za dvere, lebo keď videl ako revem na tom kresle, plakal solidárne so mnou...
No ale okej, zápal ako-tak prehrmel a my sme sa vybrali za dobrodrúžom. Ráno sme vstali, ako vždy nestíhali, ale nakoniec sme vlak stihli. Kúpili sme si lístok na RegioJet, šak aby sme sa vyhli 20 hodinovým meškaniam ZSSK a k tomu káva grátis, no nekúp to. Jéj, super, sme sami v kupé takže Alex kľudne môže vypustiť opicu vo svojom vnútri. No a hádajte čo?! Pokazil sa NÁŠ VAGÓN! Hneď prvú zastávku po Košiciach. Prišla nemilá pani: "Prepáčte, ale tento vagón nechávame v Kysaku a keďže je vlak úplne plný, nemám Vás kde presadiť a budete musieť stáť. Ja osobne odporúčam prestúpiť do iného vlaku, ak sa ponáhľate, náš bude mať hodinové meškanie." ...tak teda, rýchly prestup na rýchlik, nestíhame kúpiť lístky. Prirážka jak hovado, že by som za to mala v Regiu 3x sushi, 5 koláčov a ešte aj prenájom toho fešného stewarta na mesiac. Vlak plný. Akožee, podľa ceny som mala sedieť rušňovodičovi na kolenách a nie tu stáť akoby nás viezli do pracovného tábora. Ale ok, výdych, nádych. Hlboký. HLBŠÍ! Ako tak vlak stojí v ďalšej zastávke a z nepochopiteľných príčin dlho čaká, prefrčí okolo nás RegioJet. Áno! TEN REGIOJET! Ten, ktorý mal mať hodinové meškanie a mal ho asi 10 minút, ktoré samozrejme po ceste dobehne. Ten RegioJet, kvôli ktorému sme platili 3x cenu lístka! A náš vlak? Meškáme. Takže nestíhame prestup v Poprade na autobus do Ždiaru, rýchla zmena plánov. Ideme do Štrby, že pôjdeme zubačkou na Štrbské Pleso. Tú sme chytili len tak-tak, lebo sme sa nejak pozabudli vo vlaku a vybehli z vlaku dobre, že nie v plavkách. Zubačku sme chytili iba vďaka jej malému meškaniu. Ideme na Štrbské. Krásne! KONEČNE! :) Počasie nádherné, slniečko, všade biely sneh. Energia.
Do Tatier som chcela ísť najmä kvôli Chodníku korunami stromov, a taký bol aj plán. Z Popradu do Ždiaru- tam na Chodník. Počasie ideálne, tak reku, pome. Prešli sme teda Štrbské a išli sme na vlak do Starého Smokovca- odtiaľ autobusom do Bachledky. Prídeme tam, Alex samozrejme umrnčaný, keďže v autobuse zaspal a bol unavený. Musíme vyšľapať kopec, asi kilometer, aby sme sa dostali do strediska odkiaľ ide lanovka. Posledný výstup o druhej, je 13:45, to dáme. Šľapeme. Alex stále reve, že chce spať. Lukáš hundre. Hundre často, ale teraz hundral a fučal. Když funí, tak se zlobí. Prídeme tam. Konečne. 14:00. Postavím sa do radu. Na radu prídem 14:04. "Je mi to ľúto, ale lanovka už nepremáva. Ak chcete, je to 50 minút do kopca. Posledný vstup na Chodník je ale o tretej. Veľa šťastia" Ty matrtaj papradský, ja som tu bola o druhej! Vonku mám urevaného syna a nasra nahnevaného fraje priateľa. Nebol by to až taký prúser nebyť troch vecí. Prvá- vonku už dávno nebolo krásne počasie a začalo sa stmievať. Druhá- Alex preboha stále reval! A už bol aj hladný! Tretia- 50 minút to možno trvá človeku vo forme ale isto nie keď máš na chrbte 18 kíl dieťaťa v turisickom nosiči! Choďte do riti. A tak čo sme ušetrili na lanovke a vstupnom sme investovali, ako inak, do jedla. Začali sme hneď trdelníkmi od milej babičky a išli sme na autobus. Najbližsí ale išiel o hodinu. Tak sme jedli trdelník a Alex na chvíľku zabudol, že je aj unavený nielen hladný. Ale viete čo? On sa ešte aj precikal 😑 To už som na Lukášovi videla, že je čas prestať ho prehovárať ako je všetko super. No. Prišiel autobus a bitka o miesta, keďže tam čakalo toľko ľudí, že som mala pocit, že autobusár ide dávať párky a alkohol zadarmo. Vybojovali sme a Alex hneď zalomil. Cesta chvíľu trvala tak sa kus prespal.
Vystúpili sme vo Veľkom Slavkove, Alex chudák ďalší šok. Ďalší protest voči zime a budiacim metódam. Hneď na zastávke sa nás jedna "milá" tetuša opýtala kam ideme. Povedala som jej názov a adresu a ona nám ukázala smer. Očividne smer do pi dokrista, pretože po dlhšom blúdení to Luky hodil do GPS a poslalo nás to ale že na úplne inú stranu. Díky teta, dobrá sranda, aj my sme sa pobavili, aj Alex, ktorý ešte stále opakoval: "Búvaj,búvaj,búvaj,búvaj."
Konečne sme našli ubytovanie. Ubytko super, krásne, čisté, teplééé! :D Nie sme nároční. Okúpali sme Alexka v teplej vode, uvarili čajík a uložili ho. A on? Chytil druhý dych. Kukal na nás v štýle "Vážne?! Teraz?! Keď už tri hodiny revem, že chcem spať? Zabudnite" :D Po hodine, čo sme pochopili, že spať teda nebude, sme sa rozhodli ísť konečne najesť a utratiť naše "lanovkové" peniaze.
V areáli bola krásna koliba (okej, toto nie je prekvapenie..kde sa tam dá najesť- aj ich kompletné menu- som si zistila ešte skôr ako to, ako sa dá do Slavkova dostať Priority :D). Ide sa. Vojdeme, celkom fullka. Nájdeme si stôl, usadíme Alexa a ako si tam dávam dole bundu, do niekoho drgnem lakťom. Buchot. Obzriem sa a- to som buchla do čašníka, ktorému sa vyliala horúca čokoláda, rozleteli sa príbory a skoro padol pohár. Všetky očí na mne. "Ježiši, prepáčte, ja som Vás nevidela" hapkala som a zbierala mu tie príbory. Boli tam dva schodíky a ako som zdvihla poslednú vidličku a utekala za ním, šmykla som sa na tej čokoláde a spadla na tých schodníkoch... Všetky oči na mne, zase. Taká tá chvíľa kedy chcete byť vzduch. :D Čašník bol našťastie milý, pochopil moju nešikovnosť aj keď v prvom momente som videla, že keby mal voľnú ruku jedna mi letí. :D Objednala som si horúcu čokoládu- keďže tam všade voňala (áno, tá zozliata na zemi), dostala som na ňu chuť. :D Už som si radšej sadla. Zvyšok večera bol fajn. Aj ďalší deň, aj keď sme síce chceli vidieť viac, no pre zmenu nevyšlo počasie a nie naše plánovanie. :D Cestou späť sme opäť stavili na RegioJet, tentokrát nás nesklamal a cesta domov bola aj s kávou, aj so sushi, aj s koláčikom v prázdnom kupéčku.
No napriek všetkému, Tatry stáli za to! Nádherné miesto, ktoré Vás nabije energiou na ďalších pár týždňov. 💓
Ďakujem za prečítanie, vidíme sa pri ďalšom článku.
DOVIDENIA✋
💜Kika💜
Mala som dosť dlho odmlku. Nieže by som nemala o čom písať, no pravda je, že veci okolo mňa sa diali a diali a ja som ich nechala plynúť. Opäť sa u nás veľa vecí zmenilo, Luky napríklad už nie je študent, chodí do roboty, z čoho logicky vyplýva, že ja na školu veľa času nemám, keďže Alex ešte nechodí do škôlky. Nejak sme sa teda prispôsobovali životu, skúšali nájsť cestu, ktorá nám najviac vyhovuje. Žijeme zo dňa na deň, spontánne. Áno, robíme občas hlúpe rozhodnutia, občas krok vedľa, veci, na ktoré keď sa spätne pozrieme len sa na seba nechápavo usmejeme. Ale tak je to dobre. Nemám rada plány, pretože ono to tak či tak nevyjde všetko tak ako sme chceli. Môj život je toho dôkazom. Tiež som to takto neplánovala, to ale neznamená, že takto nie som šťastná. Milujem svoj život presne taký, aký je. Proste som sa naučila, že je lepšie nemať všetko nalinkované a naplánované, mať očakávania pretože sme potom iba sklamaný, že to nevyšlo. Pozor ale, nehovorím, že nemám sny a ciele. To áno, treba vedieť kam sa chceme dostať no niekedy je tá cesta za tým snom proste iná ako sme si plánovali, treba však prekonať prekážku, otriasť sa a ísť ďalej. :) Veď život je o tom, nie?
Tiež som mala obdobie sebauvedomovania. Pravda je, že dieťa je VEĽKÝ učiteľ!👈 Ukáže Vám kde máte nedostatky, aký vlastne ste v krízových situáciách, naučí vás pracovať sám so sebou. Vždy som si myslela, že som flegmatik. Áno, v niektorých situáciách áno. Ocino mi zvykol hovoriť, že infarkt určite nedostanem lebo mám všetko na saláme. Áno, mám. No zistila som, aká som prchká a výbušná. Netrpezlivá. Tvrdohlavá. Malicherná. Zistila som,že by som NIKDY nemohla byť učiteľka v škôlke ako som chcela byť. Moje dieťa ma učí zachovať v istých situáciách pokoj a rozvahu. Nekričať, nezúriť, nekarhať. Proste sa zo seba neposrať. Učí ma byť trpezlivá, byť rozvážna a zodpovednejšia. Ja ho na oplátku učím jesť lyžicou, piť z pohára, umývať si zuby, rozprávať, kresliť, rozoznať farby či písmenká. Dobrý deal, nie? :)
Toľko môjho melanchonického ja. 😅
Poviem Vám našu story k tomu plánovaniu- Jeden víkend (áno, bol to zrovna môj narodeninový víkend a narodeninový darček) sme mali naplánovaný výlet do Vysokých Tatier. Po dlhooom čase sme mali niečo presne nalajnované. Všetko bolo proste vybavené, pripravené. ALE! Ráno sme vstali, a hold, moje
Luky mi preventívne pri pohľade na moje zúfalstvo v obchode kúpil kýbel zmrzliny, napchal ma pizzou, varil mi čaje a podával nejaké divné lieky, po ktorých som sa cítila krásne. 😃 Pekne sa postaral o Alexka, ktorému trpezlivo vysvetľoval, že maminku teraz veľmi bolí bruško a nemôže s ňou nadväzovať očný kontakt a už vôbec nie jej hovoriť niečo iné ako to, že je krásna a veľmi ju ľúbi.
ALE! Nezanevreli sme (okej, tak hovorím iba o sebe :D ) a preložili sme to o mesiac neskôr. Som plánovací expert, očividne, keďže tieto problémy majú ženy každý mesiac- kurňa, teraz sa tu sťažujem, ale keď mi raz neprišli, nereagovala som akože "Jé, super, aspoň ma nebude 9 mesiacov bolieť brucho." A teraz tu božekám, že mi prišli :D Ach, Kristína.
No, každopádne, proste som sa iba bála, že nám to opäť nevyjde. A opäť kvôli mne.
Človek by až povedal, že nám tento výlet nie je dopriaty. Asi 4 dni pred odchodom som dostala fakt silný zápal močového mechúra a človek, ktorý si niečím takým prešiel asi vie, že by si s kľudom radšej nechal vybrať mandle zaživa aj s osmičkou a ešte by sa spokojne usmieval ako dobre obišiel. A to hovorím ja, človek, ktorý ma panický strach zo zubára- neviem či na to existuje aj nejaký odporný výraz, niečo ako dentistofóbia? :D No ja revem dva dni pred, cestou k zubárke mám niečo ako záchvaty paniky, kedy revem, trasiem sa a prosím dotyčného aby ma odviezol domov. Pred dverami už skoro zvraciam a na kresle revem ako škôlkarka a všemožne jej vysvetľujem, že mám herpes, že som chorá, že mám afty a podobne. No keďže k nej chodím 17 rokov, už ma očividne pozná a asi preto sa so mnou rozpráva ako s "jemne chytenou"- "Ručičku zdvihni keď ťa bude bolkať, nebojkaj sa, iba poklepkáme,Kikuška." Asi mne to klepká, ale neviem si pomôcť. Aj Alexa radšej vyhodila za dvere, lebo keď videl ako revem na tom kresle, plakal solidárne so mnou...
No ale okej, zápal ako-tak prehrmel a my sme sa vybrali za dobrodrúžom. Ráno sme vstali, ako vždy nestíhali, ale nakoniec sme vlak stihli. Kúpili sme si lístok na RegioJet, šak aby sme sa vyhli 20 hodinovým meškaniam ZSSK a k tomu káva grátis, no nekúp to. Jéj, super, sme sami v kupé takže Alex kľudne môže vypustiť opicu vo svojom vnútri. No a hádajte čo?! Pokazil sa NÁŠ VAGÓN! Hneď prvú zastávku po Košiciach. Prišla nemilá pani: "Prepáčte, ale tento vagón nechávame v Kysaku a keďže je vlak úplne plný, nemám Vás kde presadiť a budete musieť stáť. Ja osobne odporúčam prestúpiť do iného vlaku, ak sa ponáhľate, náš bude mať hodinové meškanie." ...tak teda, rýchly prestup na rýchlik, nestíhame kúpiť lístky. Prirážka jak hovado, že by som za to mala v Regiu 3x sushi, 5 koláčov a ešte aj prenájom toho fešného stewarta na mesiac. Vlak plný. Akožee, podľa ceny som mala sedieť rušňovodičovi na kolenách a nie tu stáť akoby nás viezli do pracovného tábora. Ale ok, výdych, nádych. Hlboký. HLBŠÍ! Ako tak vlak stojí v ďalšej zastávke a z nepochopiteľných príčin dlho čaká, prefrčí okolo nás RegioJet. Áno! TEN REGIOJET! Ten, ktorý mal mať hodinové meškanie a mal ho asi 10 minút, ktoré samozrejme po ceste dobehne. Ten RegioJet, kvôli ktorému sme platili 3x cenu lístka! A náš vlak? Meškáme. Takže nestíhame prestup v Poprade na autobus do Ždiaru, rýchla zmena plánov. Ideme do Štrby, že pôjdeme zubačkou na Štrbské Pleso. Tú sme chytili len tak-tak, lebo sme sa nejak pozabudli vo vlaku a vybehli z vlaku dobre, že nie v plavkách. Zubačku sme chytili iba vďaka jej malému meškaniu. Ideme na Štrbské. Krásne! KONEČNE! :) Počasie nádherné, slniečko, všade biely sneh. Energia.
Konečne sme našli ubytovanie. Ubytko super, krásne, čisté, teplééé! :D Nie sme nároční. Okúpali sme Alexka v teplej vode, uvarili čajík a uložili ho. A on? Chytil druhý dych. Kukal na nás v štýle "Vážne?! Teraz?! Keď už tri hodiny revem, že chcem spať? Zabudnite" :D Po hodine, čo sme pochopili, že spať teda nebude, sme sa rozhodli ísť konečne najesť a utratiť naše "lanovkové" peniaze.
V areáli bola krásna koliba (okej, toto nie je prekvapenie..kde sa tam dá najesť- aj ich kompletné menu- som si zistila ešte skôr ako to, ako sa dá do Slavkova dostať Priority :D). Ide sa. Vojdeme, celkom fullka. Nájdeme si stôl, usadíme Alexa a ako si tam dávam dole bundu, do niekoho drgnem lakťom. Buchot. Obzriem sa a- to som buchla do čašníka, ktorému sa vyliala horúca čokoláda, rozleteli sa príbory a skoro padol pohár. Všetky očí na mne. "Ježiši, prepáčte, ja som Vás nevidela" hapkala som a zbierala mu tie príbory. Boli tam dva schodíky a ako som zdvihla poslednú vidličku a utekala za ním, šmykla som sa na tej čokoláde a spadla na tých schodníkoch... Všetky oči na mne, zase. Taká tá chvíľa kedy chcete byť vzduch. :D Čašník bol našťastie milý, pochopil moju nešikovnosť aj keď v prvom momente som videla, že keby mal voľnú ruku jedna mi letí. :D Objednala som si horúcu čokoládu- keďže tam všade voňala (áno, tá zozliata na zemi), dostala som na ňu chuť. :D Už som si radšej sadla. Zvyšok večera bol fajn. Aj ďalší deň, aj keď sme síce chceli vidieť viac, no pre zmenu nevyšlo počasie a nie naše plánovanie. :D Cestou späť sme opäť stavili na RegioJet, tentokrát nás nesklamal a cesta domov bola aj s kávou, aj so sushi, aj s koláčikom v prázdnom kupéčku.
No napriek všetkému, Tatry stáli za to! Nádherné miesto, ktoré Vás nabije energiou na ďalších pár týždňov. 💓
Ďakujem za prečítanie, vidíme sa pri ďalšom článku.
DOVIDENIA✋
💜Kika💜
 |
Tricklandia   |
 |
| Horúca čokoláda- táto nebola na zemi :D |
 |
| Alexkove raňajky do postele :) |
 |
| RegioJet ako má byť :D |
Komentáre
Zverejnenie komentára