V živote každej ženy je tých pár dní v mesiaci, počas ktorých keby mala zbraň hromadného ničenia, vyhubila by celú populáciu. Teda až pokým nedostane zmrzlinu, čokoládu alebo nejakú inú sladkú náplasť na jej bolesť a znechutenie typu "život nie je fér, prečo musia ženy takto trpieť?" (včera som sa to opýtala popri tom ako som prerevala dvojhodinový film asi 50x) Isteže, práve som dojedla tretiu porciu zmrzliny, načala som čokoládu a do toho zapíjala čokoládový proteín. (Kika ale slovo proteín neznamená, že teraz budeš z neho nadupaná keď ho piješ ako kakao. Vieš to, však?!) Ale ako, na moju obhajobu, už asi mesiac spávam v noci po tri hodiny a keby som nebola našlapaná sladkosťami a liekmi od bolesti brucha, by som asi tak úplne Alexove výmrdy nedala. Vlastne, keby som nebola mama, vôbec by som sa nesnažila byť milá a pravdepodobne by som sa nápadne podobala na tú mýtickú ženu s hadmi miesto vlasov. Momentálne máme nejaké prvé vážne obdobie vzdorovania proti ÚPLNE VŠETKÉM