2018. Vtedy som napísala posledný článok. Skoro 5 rokov. Vysvetlenie to asi má jednoduché. Chcela som druhé dieťa. Raz. V budúcnosti. Na to bolo ale teda potrebné nepripomínať si veci, ktoré som tu opisovala. Nepripomínať si, že sa 3 roky nevyspím. Nepripomínať si, že budem mať naobed pocit, že je desať hodín večer a ja by som si už išla ľahnúť. Nepripomínať si, že by som rada to bábätko už vrátila rodičom ale nemôžem, lebo ja som rodič. Nepripomínať si, že bude všade bordel, že budem opäť niekomu vyťahovať šušne z nosa, že budem stále ogrcaná (v tom lepšom prípade IBA ogrcaná), že budem z každej strany počúvať nevyžiadané rady o rodičovstve, že spoločensky sa môj život na pár rokov zastaví a v konečnom dôsledku nepripomínať si, že budem mať zodpovednosť za ďalšieho miničloveka, ktorému sa bude podriaďovať celý môj život. HA, EASY 🙂 Jedine, žeby nie. Každopádne - podarilo sa. Podarilo sa a my máme dcéru. (kokos, stále mi to príde trochu nereálne inak). Diana sa volá, pozn. redak