Okej. Mala by som prestať piť kávu po ôsmej hodine večernej! (Nieeee, na mňa káva nemá účinky, to je iba placebo. TRT MAKOVÚ NEMÁ, ty múdra! Je 6:46 hodín ráno a ty poletuješ po byte ako hladný tiger v klietke, tak aké placebo?!) Naozaj mi je do plaču, keď si predstavím, že každú chvíľku vstane môj diktátor a teda spánok asi odložím na neskôr (-google vyhľadávač- ako dlho môže byť človek bez spánku aby nemal halucinácie).
Fajn, no. Aspoň, že mám čas počúvať inú hudbu ako Mira Jaroša a Spievankovo. Neviem, kde sa podel môj hudobný vkus ale keď mi už aj samotný Youtube vyhodí upozornenie- Pozor! Miro Jaroš má novú pesničku- Kamaráti! a ja si ju idem s nadšením vypočuť, asi bude teda veľmi ďaleko. Môže to byť horšie? Ale no samozrejme, pretože ja si tie veci ešte aj spievam. Nie popri tom ale nevedome a stále. Chodí mi to v hlave ešte aj počas skúšky. Minule u nás moja sesternica strávila pár dní a po treťom mi povedala: "Ako, nevadí mi, že si spievaš ale PROSÍM, môžeš si spievať konečne niečo iné ako tie detské pesničky?" A vtedy som si s hrôzou uvedomila, že už ani nič iné nepoznám. Musela som načrieť veeeľmi hlboko do môjho repertoáru uloženom v šedej mozgovej kôre, až napokon...Som si prestala spievať. :D Aj môj brat sa dosmial, keď prvý deň nadával, že čo nám to tu hrá a deň štvrtý: "Bager chodí s tatrovkou, láska ako hrom. Povedal jej ľúbim ťa, daroval jej strom!..." Áno, je to nákazlivé. Veľmi rýchlo!

Ale teda, okrem hudby využijem moju insomniu aj na to, aby som sa učila sem napísala pár riadkov. Prednedávnom sme boli na dovolenke v Chorvátsku. Takej skutočnej, nie ako materská "dovolenka". (toto slovné spojenie znie ako farebná biela či neskorumpovaná vláda-rovnaký nezmysel). Človek by ani nečakal, že si celkom oddýchne keď to celé začalo tak hekticky. Pár dní pred dovolenkou sme zistili, že náš Alex nemá preukaz poistenca. (Vraj som ho stratila ako polovicu mojich vecí ale v tomto som naozaj nevinne,fakt! Podľa mňa ho Alo vyhodil z balkóna spolu s loptami,hračkami,štipcami na prádlo a zhltla ho matička Zem.)  Chvalabohu sme to stihli- bože, strašne ťažko sa mi k tomuto verejne priznáva, pretože sa cítim naozaj ako nezodpovedná, ľahostajná a nestarostlivá ale to sa môže stať každému! Ja som ho ZABUDLA doma, spolu s mojim preukazom. (V tomto už som vinne,až po uši) :( Takže celú dovolenku sme Alexa strážili a boli mu, chudákovi, stále v pätách. Ale kto ma pozná, tomu to vôbec nie je divné. Ďalší dôkaz mojej pripravenosti na každú situáciu bol na hraniciach medzi Maďarskom a  Chorvátskom. Viete, keď som balila veci (v Košiciach, s nimi sme museli ísť do BB, a až z tade do Chorvátska, len pre vysvetlenie, že nie som úplne zaostalá) Alexov pas som šibla medzi veci do kufra, že v Banskej si ho ešte prehodím do kabelky. Jasnéže! :) Po asi piatich hodinách cesty, keď aj Alex konečne zaspal (nechápem ako dokázal byť 3/4 cesty hore. V noci. Keby vedel šoférovať, bol by jeho talent nezaspať aspoň využitý), som zadriemala aj ja. Zrazu otvorím oči a vidím asi troch policajtov ako do nás niečo po maďarsky hustia. ČO? Ty kokos, dúfam, že nie povinná kolonoskopia. :D "Baby passport!" Ahaa, jasné, vôbec ťa nezaujíma, že máme vzadu kilo koksu a dáke AK74ky, tak to je v pohode, chceš iba pas. Pravda je, že jediný z celého auta mal pri sebe doklady iba šofér- Luky. Môj strýko vybehol z auta, začal pomätene kričať a pobehovať, že on si zabudol doklady doma na botníku. Môj brat na mňa začal vykrikovať (ešte stále som bola v polospánku) aby som mu podala ruksak z kufru auta, že asi tam má peňaženku. Babka (v aute za nami) vyskočila z auta a v panike prehrabávala zadné sedačky no a vtedy mi to došlo. Pas. Doriti. "Ehm, Luky? Vieš, Alexov pas je v kufri. V ktorom? No, v tom modrom. Čo? Úplne naspodu? No, tak asi máme problém." Keď som vystúpila, už tam tí colníci stáli piati. Ako sme tam tak všetci pobehovali okolo áut, zobudil sa Alex, ktorý začal plakať. Ja som teda utešovala Alexa a chalani vyberali všetky veci z kufra auta. Kočík, jeden kufor,druhý,piaty,plážové ležadlá, zaváraniny, odrážadlo, prenosná chladnička, sodastream, plutvy, džemy, vrece toaleťákov...a úplne,úplne dole modrý kufor. Pas! Veľmi trpezlivý ujo si zobral všetky doklady (aj strýkov, nakoniec mal doklady u babky- zlatá to žena) a bol s nimi poriadne dlho niekde vzadu. Ostatní štyria na nás stále neveriacky pozerali a čosi si medzi sebou šomrali v maďarčine, no nakoniec sme vyviazli bez tej kolonoskopie. Ale malo to aj pozitívnu stránku. Lukáš bol taký nasr nahnevaný, že ešte pár hodín po tom by nezaspal aj keby chcel  (čo by teda nemusel chcieť keďže bol šofér :D ).

Alexove prípravy

Oukej, zvyšok dovolenky prebehol celkom fajn. Teda, až na tú fakt riadne silnú búrku, počas ktorej sme zmokli do nitky (opäť si mala dobrý nápad ísť sa prejsť). Asi 5 minút predtým ako to prišlo mi brat hovorí: "Ja by som aj išiel, vyzerá to fakt zle" "Aaale, nebuď posratý! Tu si sadni a seď". Mhm, o pár minút sme sa k sebe tulkali ako rodinka učupených dubákov pod jedným z tých prístreškov, ktoré, chvalabohu nevytrhlo zo zeme ani nezlomilo. 

tu je ten moment, kedy sa začalo zmrákať. Ale fotku sme ešte stihli :D

Alebo ten moment, kedy sme s bratom a fraj priateľom pokazili vodný bycikel. Áno, keď sme zlomili železný pedál,ktorý nám ostal v ruke, nebolo mi všetko jedno(Karma, moja milá! Za to, že ste chudákovi Brunovi (brat, pozn.red.) chceli na tej mašine utiecť vo vode hlbokej niekoľko metrov). Dosť som sa zľakla, že to budeme musieť platiť tomu holohlavému týpkovi a aj sme zvažovali útek ale kam, doriti, ujdeš? Preplávaš do Benátok cez more? Tak sme sa čestne priznali ale, chvalabohu, vraj únava materiálu. Potom sme tu už mali iba také bežné veci ako pár šutrov, ktoré Alex hodil do spiacich, ničnetušiacich ľudí, spáleniny tretieho stupňa a následne zhodená vrchná časť epidermis na celom chrbte, Bruno, cestujúci po okolí kempu v kufri auta, preplach istých otvorov prúdom vody na tobogánoch, a podobne. :D A vďaka mojej milej babke a jej priateľovi sme mali každý večer po uložení Alexa voľno, čiže sme popri pití rakije v miestnej reštike urobili aj niechtiac (asi čierny) obchod s čašníkom, ktorí nám predal asi 10 litrov rakije za smiešnu cenu. Dobrá správa je, že všetci vidíme. A konečne som sa naučila hrať žolíka a minigolf! Super bola tiež hradba na vode pripomínajúca tú z Ninjafactor, kde sme si zaplatili každý hodinu. No kľudne sme to mohli dať po polhoďke, pretože ja som ju strávila zmietajúca sa v mori popri vdychovaní slanej vody a snažení neutopiť sa (plus som zvolila totál zlé plavky, čiže pri každom vymrštení sa z vody na súš som mala vrch plaviek na riti,jes!) a chalani ju zase strávili vyťahovaním ma z vody a následnou resustitáciou mojich soľou zaliatych pľúc. Super švanda! :D (hej, aj tí plavčíci na brehu sa na tebe celkom bavili, keď si sa tam vorvanila.)
A cesta nazad, 10 hodín cez deň s ročným dieťaťom? Čo myslíte? Ale nie, zvládol to celkom fajn aj keď posledné asi dve hodiny mal také nervy, že som mala strach že mi prehryzie krčnú tepnu. Chvalabohu, bol pripútaný. 

                                  

Pridať popis

Pridať popis

aquapark aquacolors poreč-odporúčam! :)

Tak teda, ja idem upiecť rožky na raňajky. Spánok asi nič, možno si dám chrupku s Alexom poobede.

Vám ale prajem pekné ráno a vidíme sa pri ďalšom článku. :)
                                                                          DOVIDENIA✋

                                                                          💜Kika💜