Ahojte  😊

Vítam Vás pri mojom ďalšom článku. (Fakt som rada, že ste si došli prečítať ďalší, ďakujem.)
Vzhľadom k tomu, že napozajtra mám mať ďalšiu skúšku nastáva prokrastinácia. Opäť. (Hej, nezabudni sa zase odhlásiť a potom si to vyčítať. Si super!)

No chcem na moju obhajobu dodať, že je ťažké sa učiť keď ste niekoho otrok rodič. Ísť spať okolo pol tretej a mať budíček o 5:13, pretože mláďatko z postieľky vykrikuje "mama" na všetky smery (si spomeň teraz ako si do neho hučala: "Alexko povedz MAMA, MAMA!"- tak si teraz trhni!) Okej, vstanete, idete poslepiačky do kuchyne, nalejete mlieko, zohrejete mlieko, dáte mu mlieko. (tento úkol robím tak automaticky, že si väčšinou ráno nepamätám a vyčítam si, že som nevstala a som zlá matka) Mláďatko ho vypije a vy dúfate, že ešte zaspí. OMYL! Nie nie, on už je vyspatý (šak hej, keď išiel spať o osmej a cez deň si hodí dva dvojhodinové šlofáky) a ďalej vykrikuje "mama"a "tata" na plné pecky. Okej, dáme si ho medzi nás do postele- to je väčšinou preto, že šťuchaním do ucha,nosa či oka, ťahaním za vlasy, fackaním, či hádzaním rôznych predmetov do hlavy nás zaručene prebudí. No keď sme v polokóme a napolmŕtvi ako toto ráno, stane sa,že ani to, že nám zadkom skáče po hlave nás nezobudí. A to je zlé. Veľmi veľmi zlé. Najmä ak si zabudnete na stole lak na nechty. Tmavofialový. Proste, príliš tmavý na to aby ste ho dostali z trička, gauča,stola, prestierania, podlahy, koberca, jeho tváre, zubov, vane, umývadla... Takže, po neúspešnom utýraní zobudení rodičov sme dovolili aby slobodne a divoko behal po byte (veľmi nezodpovedné Kristína, veeeľmi nezodpovedné! a ešte sa tu s tým chváľ,no si ty za matku) a zrejme si chcel iba nalakovať nechty, no.

Nemyslite si, keď som ho rajbala odlakovačom takto sa nesmial. A keď som videla zvyšok bytu, ani ja. No dali sme to (samozrejme, vypočuli sme si prednášku od babky ako treba všetko vykladať hore, nič nenechávať na náhodu...hej, VIEM! Jasnéže som mu to tam nenachystala ako raňajky,preboha.)
Potom sú rána, kedy poslepiačky nalejem mlieko ale cestou ešte v obývačke otvorím balkónové dvere nech sa vyvetrá. Ľahnem si, celý proces sa zopakuje, dieťa behá divoko po byte (asi 10 sekúnd) a v tom akoby som dostala ranu 240W. PREBOHA! Za 5 sekúnd (ako vyskakujem a letím do obývačky) si predstavujem ako tam išiel, prešmykol za pomedzi 10cm mriežky a vypadol. (si normálna? čo je hadí mužíček? veď by sa mu šprajcla hlava ako minule v tých dverách :D) Prídem tam, jeho nikde. doriti. A  v tom ho vidím prichádzať, spokojne, s akýmsi úlovkom z koša v rukách a úsmevom na tvári. Fuuu. Okej. Nabudúce už vstanem!
A to si každý večer hovorím, že ráno vstanem a pôjdem behať. Hej. Sú dve hodiny ráno a už šípim, že mi to asi zase ráno nevyjde. (Zomrieš tučná, vieš to, však?!)

Takže, učiť sa cez deň je dosť ťažké. Hej, ide dvakrát cez deň spať ale doobedný spánok treba variť (aj keď mi to väčšinou nechce jesť. Asi mu na prežitie stačí lak na nechty, voda z akvária a sem-tam nejaká špinka zo zeme,raw bio strava), prať, upratať tu po bombovom útoku a tak. A to ešte nespomínam naše brigády. O, hej, a ešte ak zostane kus času sa najesť a dať do poriadku. Ale žiadny luxus! Žiadne malovačky, žehlenie vlasov a tak. Sprcha. V studenej vode (ok,toto robím dobrovoľne) a sem-tam zmyjem vlasy. Teraz si isto myslíte, že no jasneee, šak hovorila o lakovaní nechtov. Hej, nalakovala som si  AŽ jednu ruku. Tú druhú nemám kedy :D A vlastne už ani nemám čím (snáď mu ten lak aspoň chutil). 

naozaj,neklamem :)

Okrem toho je ho veľa všade a verte mi, nechcete ho ani na chvíľu spustiť z očí. Inak hrozí, že poleje celú posteľ kakaom, rozbije pár vecí, rozoberie skriňu (ako toto nechápem, že ako tak malé dieťa rozoberie vstavanú skriňu, ktorá, chvalabohu, padla nie na neho a neurobila z neho placku), nahádže alebo naopak povyberá veci a tvory z akvárka, prehrabe kôš a nedajbože, aby sa mu z tade niečo zapáčilo, alebo naopak pohádže veci do koša (môžem ja hľadať poháre a varechy), ponatiera jedlom podlahu, prípadne gauč alebo len-tak si dá letmý workout tým, že všetky veci zo skríň premiestni do práčky. :D Áno, smejete sa, no toto sú len veci, ktoré môžem zverejniť :D 

Čiže, naše dni sú skutočne nabité až-až. Nesťažujem sa, sami sme vedeli, že to bude náročné a aj je. V podstate som chcela písať o niečom úplne inom iba som dnes dostala takú otázku: "Čo? Ty máš ešte toľko skúšok? To ja už mám dávno všetky a mám pokoj."

 a mierne ma vytočila. Nie zase tak ako ma vie naštvať, že stále nie je utretý prach v spálni, o čo som Lukyho poprosila v sobotu! -je streda- ale naštvalo.
Áno, gratulujem. Aj ja by som chcela mať pokoj. No po prvé: študuješ oveľa jednoduchší odbor ako ja a po druhé: bývaš s rodičmi, ktorí za teba urobia v podstate všetko a tvoja jediná starosť je sedieť na zadku a učiť sa. (POZOR! Týmto nehádžem všetkých do jedného vreca. Viem, že veľa z vás pracuje alebo sa venujú profesionálne športu- klobúk dole ako to zvládaš a stíhaš, Zuzka :)) )
Chcem iba povedať, že prosím, neohŕňajte nos keď ani netušíte čo všetko má ten druhý na pleciach.  (Vau, k tomuto múdru si sa ako dostala, prosím ťa?)

aký je zlatý, keď spí, ne? Len keby to bolo aj ráno :D 

v skutočnosti je ráno pripravený :D

Ešte raz Vám ďakujem za prečítanie a teším sa na ďalší článok. Ten napíšem už o tom, o čom som chcela písať a nenechám sa spontánne uniesť. :D

                     D.O.V.I.D.E.N.I.A. ✋
            ❤Kika❤