V živote každej ženy je tých pár dní v mesiaci, počas ktorých keby mala zbraň hromadného ničenia, vyhubila by celú populáciu. Teda až pokým nedostane zmrzlinu, čokoládu alebo nejakú inú sladkú náplasť na jej bolesť a znechutenie typu "život nie je fér, prečo musia ženy takto trpieť?" (včera som sa to opýtala popri tom ako som prerevala dvojhodinový film asi 50x) Isteže, práve som dojedla tretiu porciu zmrzliny, načala som čokoládu a do toho zapíjala čokoládový proteín. (Kika ale slovo proteín neznamená, že teraz budeš z neho nadupaná keď ho piješ ako kakao. Vieš to, však?!) Ale ako, na moju obhajobu, už asi mesiac spávam v noci po tri hodiny a keby som nebola našlapaná sladkosťami a liekmi od bolesti brucha, by som asi tak úplne Alexove výmrdy nedala. Vlastne, keby som nebola mama, vôbec by som sa nesnažila byť milá a pravdepodobne by som sa nápadne podobala na tú mýtickú ženu s hadmi miesto vlasov. Momentálne máme nejaké prvé vážne obdobie vzdorovania proti ÚPLNE VŠETKÉMU, čo mu poviem. Je úplne jedno či mu to poviem milo, nahnevane, s prosením, s plačom, s varechou v ruke, so sľubom sladkosti ak urobí čo má alebo počas stojky na hlave. Jednoducho testuje kde až mám svoje hranice trpezlivosti. A úprimne, sama som prekvapená, kde až siahajú. P.D.A. (pred dobou Alexovskou) som určite takúto dávku stojíckeho kľudu nemala. Skôr som bola tá, ktorá tie hranice rada druhým testovala. Či už našim (sorry oci a ďakujem za božiu trpezlivosť), kamarátom, frajerovi, učiteľom a tak ďalej. No teraz, fuuu. 

Povedala som si, že na neho nebudem vrieskať, ani ho biť, ani mu hovoriť aký je zlý (na čo som, mimochodom, veľmi veľmi veľmi háklivá, keď mu niekto povie, že je zlý. Ak deťom odmalička hovoríme, že sú zlé tak aké asi majú byť?!). Záchvaty hnevu sa snažím ignorovať, keď ma poslúchne ho pochválim, keď neposlúchne pochválim za ten pokoj seba. Doma je to okej, to si sadnem na gauč s niečím sladkým a hovorím si "Kika, 9 mesiacov si ho nosila a fučala ako slon. Potom si ho skoro 2 dni rodila. Staráš sa o neho každý deň 2 a pol roka, a tých peňazí čo to stálo. Okrem toho všetci vedia, že máš dieťa. Nemôžeš ho teraz zabiť." A tak iba v agónii s tupým úsmevom pozorujem ako hystericky HODINU A POL reve, pretože mu kážem upratať si kocky ( kocky boli iba jedna stotisícina z toho, čo tu narobil za pol dňa!). Keď tak nad tým rozmýšľam, takto budem mať za mesiac 80 kíl, šediny a ľahkú formu schyzofrénie... 
No ale, horšie to je v spoločnosti. Napríklad dnes, boli sme v detskom centre cvičiť s deťmi. Som si trúfla celkom, keďže každá žena vie, že počas tých pár "svojich" dní jej ide na nervy všetko a všetci. (aj my sami sebe) No a tam ho to raplo. Zase začal skúšať kde až môže zájsť, všetko čo som mu povedala ignoroval a smejkal sa mi do tváre, zatiaľ čo ja som už mala tiky v oku. Nádych, výdych. Ešte jeden. Nezabralo. Tak som ho zobrala, že ideme domov keď sa nevie správať (toto je najťažšia forma vyhrážky... Ako keby bol doma priviazaný o radiátor a jedol iba suchý plesnivý chleba. Raz denne.) A tak sa začala druhá vlna amoku. Viete, ako keď príde vlna tsunami, zmetie vás, už si myslíte,že to horšie nebude a ono príde ďalšia s rovnakou silou. Lenže vy ste ledva prežili tú prvú. Tak také to je. Teda tsunami som, chvalabohu, nezažila ale dýchať sa Vám nedá ani pri jednom. Pri jednom sa dusíte vodou, pri druhom Vám to nedovolí žlč, ktorá Vám kypí VŠADE. Samozrejme, všetky mamičky oči na mne, čo urobím. Doriti.  Tak čo, no. Opäť som načrela do truhlici svojej trpezlivosti, vytiahla posledné zásoby a vysvetlila som mu, s kľudom, že takto sa nespráva a nie je to pekné. Že deti sa nestrkajú, že nie z každej fľaše sa môže napiť, že teraz sa nemôže vyzliecť, že toto a hento... Po skončení hodiny sme išli do detského kútika, ako vždy, kde si dám kávu a užívam si ako Alex robí neporiadok inde ako u nás v byte. Keďže ho tam už milé čašníčky poznajú, dostal lízatko. Samozrejme, hneď ho chcel otvoriť. Vyčerpaná, po ďalšej dávke algifenu (liek proti bolesti), som už nemala na to odporovať. Zmohla som sa iba na úbohé "ale nemal by si" ale už ho rozbaľoval, takže bolo úplne jedno čo si poviem, (ale tak jasné, takto si mala čisté svedomie veď si urobila všetko čo si mohla aby si tomu zabránila :D) No, a ako ho začal olizovať, samozrejme, zase všetky mamičky na mňa. Pri tých pohľadoch by ste mali pocit, že ste dovolili decku olizovať hovno alebo nejaký jed na potkany.  Dokonca som po chvíľke počula debatu, ako sa klub bzučiacich matiek "náhodne" a "nenútene" bavili o škodlivosti cukru  u detí. No zabite ma. Dovolila som decku zjesť lízatko z hroznového cukru. Sociálku som už volala sama, nemusíte sa obťažovať. Ďakujem. 

 

  

Jeho skúšanie hraníc "čo sa asi stane ak" môže byť ale aj zábavné. Ako napríklad čo sa stane ak dáme do žehličky sirupovú vodu namiesto čistej? (odpoveď je para z nej vonia ako karamel. Alebo, kedy si mama všimne, že som zavrel psa do práčky? (tu fotku neprikladám,a na jeho obranu- nechcel jej ublížiť. Keby hej, zapne práčku- vie to.)Našťastie som si to všimla hneď. Alebo, čo keď popíšem voskovkou škáry v podlahe? No, hra čo sa stane ak je teraz naša fejvrit.
Boli sme na návšteve u rodiny na čarovnom mieste s kopou zvierat, zelene, za domom potok, pred domom iba pole a stromy. Jednoducho malý raj pre deti (okej, aj pre mňa. Keď som tam, Alexa skoro nevidím, stále niekde behá. A ráno si môžem pospať. Hovorím, raj.) Takže, skúšal- čo sa asi stane ak pustím zajace? Áno, pootváral im dvierka a dal im slobodu. A, kto iný zachraňoval situáciu? 😃 Isteže, chytala som hodinu zajace po dvore. Na druhý deň skúsil sliepky. "Mami, putil šom slepočky". Skvele. Aj toho kohúta, ktorý po chvíľke naháňal skôr on nás ako my jeho. A pes bol tiež nadšený z toho, že môže ošklbať trošku peria. Kým sme obháňali sliepky, vrátil sa k tým zajacom a jedného chcel chytiť na ruky. Zvyknutý na to, že hocijako chytí našu s osudom zmierenú Abbie (veľkosťou Abbie pripomína toho zajaca) nebráni sa s nádejou, že čím menej sa bude brániť, tým kratšie bude tento proces trvať. Nechcem tým povedať, že ju týra alebo čo (ehm..), no proste malé deti majú všetky tieto úkony neohrabané, necitlivé aj keď chcú psa iba pohladkať. Takže, ako zajaca chytil na ruky, ten zabral zadnými a škrabol mu celkom dosť ruku. Jasné, rev. Krv, ktorá tiekla z neho. Panika. To tu ešte nebolo. Ošetrili sme a potom hrdina "bély zajac white ma uškabol ale to nevadí. To stáva sa." Keď sa ho teraz opýtate na jazvu, iba povie, že je Tarzan. Takže v škôlke bude rozprávať ako ho uškrabol tiger, ktorého skrotil holými rukami. 

  

  

Nechcem, aby to teraz vyzeralo, že je to malý zlobor. On je môj najviac parťák. Je s ním sranda, chodíme spolu kade-tade. Sme spolu stále, nonstop a každý deň máme nejaké dobrodrúžo. Vôbec neplače ani nerobí nikde zle. Zvláda kočovanie po Slovensku lepšie ako niektorí dospeláci. Nie je drzý ani rozmaznaný. Vždy sa pekne poďakuje, aj keď mu podáte vreckovku. Keď si niekto kýchne, povie nazdravie a keď od vás niečo chce, pekne poprosí. Už pekne dlhú dobu nenosí plienky, ani v noci. Naobed sa vie sám uložiť do postele, keď je smädný vie si aj sám nabrať vodu. Má rád zeleninu a ovocie, zje všetko čo mu dám na tanier (poprípade Abbie). Nerozbíja hračky, nežere piesok, nebije deti, požičia vám všetko čo má a dá Vám aj posledný kúsok jedla (toto teda nemá po mne 😂). Je živý, rád skúša a objavuje, občas niečo pokazí a má strašne rád neporiadok a špinu,mláky,blato, a tak ďalej ale všetci sme takí boli. Ja teda určite, takže po kom to díte je. 😋 Akurát, no, teraz má obdobie, ktorým si prejde každé dieťa. Snáď to čoskoro prejde, lebo ak nie, pôjde do internátnej škôlky...😂 

gauč je príliš obyčajný,očividne

   

v pohode, 150 kilový nákup, 20kilový škriatok, na 5 poschodie poslepiačky

  

ty ako parkuješ?

                            

koľko zmrzliny potrebuje žena na zlepšienie nálady? Všetku.

Alex robil Abbie virgin mojito. Bez limetky,mäty,cukru. Len tak, s ľadíkom.

nepozná prekážky. čo je príliš vzadu, vyhrabe hrablami. prišiel tam na biku, ako inak. a Abbie, ako inak, verný priateľ čaká čo jej hodí.

Viete, môžete si prečítať 150 príručiek ako vychovávať dieťa, môžete si hovoriť, keď budem mať dieťa budem robiť toto a toto a nikdy neurobím toto a toto. No verte mi, keď to príde, keď ste zrazu v tej situácii, môžete mať načítané horné-dolné. Hodila som sa do vody a učím sa plávať. Nie vždy mi to vyjde. Občas sa topím, občas nájdem plytčinu. Ten pocit, že vychovávam a formujem človeka, dávam mu predispozície do budúcnosti, staviam jeho základy...Občas ma to desí a bojím sa, že urobím niekde chybu. No Alexa milujem najviac na svete, je to tá najväčšia a najčistejšia forma lásky akú som kedy zažila a snažím sa vždy robiť veci správne. Dúfam, že raz z neho vyrastie dobrý a šťastný človek. A potom prídem k nemu domov, urobím mu v byte strašný neporiadok, vypustím všetky domáce zvieratá, rozhádžem jedlo po obývačke, popíšem steny, budem sa bicyklovať po dome, rozlejem kakao po posteli a budem kričať, že mi treba kakať. Už sa na to tešííím! 😀

Vy majte pekný večer, teším sa, že ste si nás prišli prečítať. 😊 Ďakujeme.
A žienky, maminy, spolutrpiteľky, kľudne si dajte zmrzlinu. Zaslúžite si! 

 DOVIDENIA✋

💜Kika💜